Brestovany

JOŽO NIŽNÁNSKY(30.08.1903 vo V. BRESTOVANOCH - 07.03.1976 v BRATISLAVE) NOVINÁR, PUBLICISTA, SPISOVATEĽ

Vyrastal v rodine železničného strážnika. Ľudovú Školu navštevoval vo svojom rodisku, v Zavare a v rumunskom Satu Mare (1910-1914), nižšie triedy gymnázia v Jure pri Bratislave (1915-18), vyššie v Trnave (1919-22). Začal študovať právo na bratislavskej univerzite (1922), ale štúdium nedokončil. Otec František bol železničným strážnikom (1872-1956). Jeho matka Mária, rod. Luhová (1878-1938) - mala 3 sestry. Manželka Štefánia, dcéra Eva - 1942.
Od roku 1923 bol novinárom z povolania. Redaktorskú profesiu začal v ústrednom orgáne HSĽS Slovákovi (1923-24), potom dlhší čas pôsobil v denníku agrárnej strany Slovenská politika (1924-39) a zno¬va v Slovákovi (1939-43). Medzitým, bol v rokoch 1929-39 externým redaktorom, v rokoch 1939-45 i majiteľom a vydavateľom spoločenského obrázkového týždenníka Nový svet. Popritom v rokoch 1931-37 redigoval Slovenský týždenník. V rokoch 1945-49 bol šéfredaktorom časopisov Demokratickej strany Čas v obrazoch a Demokratický týždenník. V rokoch 1949-51 pracoval ako redaktor Vydavateľstva ROH v Bratislave. Od roku 1952 bol redaktorom Sveta socializmu, Slovenského nakladateľstva detskej knihy a Mladých liet, odkiaľ roku 1957 odišiel do dôchodku.
Literárnu činnosť začal ako básnik v okruhu generačnej skupiny združenej okolo časopisu Vatra. Prispieval však aj do Mladého Slovenska, DAV-u a Slovenského diela.
V roku 1928 vydal svoju jedinú básnickú zbierku súbor sociálno-vitalistických veršov Medzi zemou a nebom. Jeho poézia sa tematicky viaže na oslavu tvrdého života roľníckych predkov a na kontrasty civilizačného procesu. V sľubnej básnickej tvorbe však nepokračoval.
Ako novinár a redaktor sa venoval najmä publicistike a próze. V románoch, ktoré pôvodne vychádzali v novinách na pokračovanie a ktoré v nových vydaniach upravoval, rozvíjal žáner populárnej dobrodružno-historickej prózy, pričom umelecké ambície podriadil vkusu tzv. masového čitateľa, zaujímajúceho sa prevažne o oddychovo-únikovú lektúru romantického typu.
V intenciách tzv. ľudového čítania inoliterárnych vzorov (W.Scott, A. Dumas, M. Jókai,
K. Mikszáth, H. Sienkiewicz a i.) Nižnánský spájal rozprávačský talent s pohotovosťou žurnalistu. Zdôrazňujúc väčšmi zábavnú a esteticko-poznávaciu funkciu diela, beletristický spracúval Širokú Škálu motívov histórie i fantázie, domova i cudzieho sveta, lásky a boja, hrdinstva i zbabelosti, pričom konflikty dobra a zla štylizoval v zmysle spontánneho víťazstva zásad historickej spravodlivosti. Uprednostňujúc jednoduchú, literárnu fabuláciu pred zložitejšou kompozíciou, hľadal témy svojich románov skôr v epizodických ako v určujúcich faktoch slovenských dejín 16.a 19. storočia. Dej pritom podriaďoval fantazijným rozlohám rozprávačskej invencie a historických faktov sa pridržiaval iba rámcovo.
Ústredným motívom dobrodružno-historickej prózy je mnohotvárny protiklad boja a lásky, vsadený do rozporného kontextu života vo feudálnej spoločností. Nositeľmi pozitívnych ideálov sú hrdinovia z ľudu alebo nižšej šľachty, ktorí po mnohých porážkach nakoniec víťazia nad svojvôľou a despotizmom vládnucej triedy.
V románe Čachtická pani (1932) je dej zosnovaný na kontraste medzi krvilačným sadizmom zvrátenej feudálky a historickou spravodlivosťou, ktorá trestá jej zločiny na nevinných dievčatách z ľudu.
V dobrodružstvách Mórica Beňovského (1933, roku 1978 televízno – filmová adaptácia) odvážny vojak - dobrodruh zemianskeho pôvodu bojuje s mocenským aparátom despotického štátu.
V románoch Cholera (1934) a Právo prvej noci (1937) autorove konkrétne historické jadro interpretuje z hľadiska poddaného ľudu.
Základný motív boja a lásky dostáva nové podoby aj v ďalších Nižnánskeho dielach: Spišské tajomstvo (1934), Studňa lásky (1935), Krásna Hedviga (1935), Žena dvoch mužov (1937), v poviedkovom cykle Bojnické kamenné dukáty (1960) a v románe o dramatických osudoch „muránskej Venuše" Márie Széchyovej Lásky Žofie Bosniakovej(1971).
Vo všetkých týchto knižne i časopisecký vytlačených románoch (napríklad Proti kaštieľu. Slovenský týždenník 1938, Trnava, ruža voňavá, Slovenská politika 1938 a i) autor rutinovane spája miestnu povesť so zlomkami historických faktov a necháva hrdinov prechádzať z dobrodružstva do dobrodružstva až ku konečnému a zaslúženému víťazstvu. Využíva pritom povesť o Omarovi a Fatime (Studňa lásky), epizódy o manželskej nevere Zuzany Forgáčovej (Žena dvoch mužov), avantúry lúpežných rytierov Podmanickovcov (Krásna Hedviga), záhady okolo smrti ľubovnianskeho kupca M. Gašpareka (Spišské tajomstvo) a mnohé iné miestne podania, kde v zmysle ľudových povestí býva zlo potrestané a dobro náležité odmenené.
Populárna dobrodružno-historická próza J. Nižnánskeho je napriek mnohým ideovo-estetickým nedôslednostiam, častej konfúznej pseudohistorickej. senzačnej triviálností detailov a improvizovanej štylizácii textu príznačným produktom tzv. medzivojnového obdobia slovenskej literatúry. Autor chcel v medziach zvoleného žánru sprístupniť najširším čitateľským vrstvám epizódy z národných dejín, ktoré interpretoval s dôrazom na demokratické princípy v zápase faktických a fiktívnych historických síl. Akokoľvek bola jeho romantizujúca próza od začiatku predmetom kritických kontroverzií, svojím pôsobením v literárnom kontexte vytvoril čitateľský „návyk", vyraďujúci z obehu typy vyslovene periférnej a demoralizujúcej, zväčšia importovanej lektúry.
Jožo Nižnánsky vydal od roku 1929 aj vyše dve desiatky prekladov z rôznych námetových oblastí nemeckej (Tisíc a jedna noc), maďarskej (G.Gárdoni, O. Koszegi, J.Heltvai a i.), francúzskej (G. Sandová) a ruskej literatúry (R.Kim, S.N.Sergejev-Censkij, I. Muratov, J. Bessonov, T.S.Aksakov a i.)
(Jožo Nižnánsky publikoval aj pod pseudonymom J.N.Blavský, Jony, Klára Štefková, Pavol Záruba)




MVDr. FRANTIŠEK NIŽNÁNSKY (27.07.1911 v BRESTOVANOCH -21.12.1967 BRATISLAVA) VETERINÁR-EPIZOOTOLÓG

Brat spisovateľa Joža Nižnánskeho. Vedecky sa venoval prevencii a tlmeniu nákaz hospodárskych zvierat. Takmer dve desaťročia od založenia stál v čele Štátneho veterinárneho diagnostického ústavu v Bratislave. Študoval na Vysokej škole veterinárnej v Brne, ktorú absolvoval v roku 3936. V rokoch 1937-1939 bol praktickým veterinárom v Nitre, 1939-1942 vojenským veterinárom. V rokoch 1942-1958 bol riaditeľom Štátneho veterinárneho ústavu v Bratislave, 1959-1967 vedeckým pracovníkom rozličných výskumných pracovísk SAV. Od roku 1955 bol členom Slovenskej akadémie vied. Veterinárna fakulta ho navrhla za svojho riadneho profesora.
Vo vedeckovýskumnej práci sa zameral najmä na problematiku prevencie a tlmenia závažných nákaz hospodárskych zvierat prenosných zo zvierat na ľudí, ako je bruzelóza, tuberkulóza, koxielóza, salmonelóza a iné. V tomto smere sa zaslúžil o významné úspechy česko-slovenskej veterinárnej vedy a budovanie laboratórnej veterinárnej diagnostiky na Slovensku. Činný bol aj publicisticky. Bol vedúcim autorom publikácie Nákazy prenosné na ľudí (1965, preložená aj do maďarčiny a Salmonelózy (1967), autor odborných statí a článkov v domácich i zahraničných časopisoch. Uverejnil vyše 200 vedeckých prác z oblasti patológie, epizootológie a mikrobiológie, ktoré mali ohlas nielen doma, ale aj v zahraničí.
Jeho posledným pracoviskom bol Výskumný ústav veterinárneho lekárstva v Brne, s pôsobnosťou v Ivanke pri Dunaji.




JOZEF R. NIŽNÁNSKY (03.07.1925 v BRESTOVANOCH -14.02.1996 v BRATISLAVE) JAZYKOVEDEC, HISTORIK, PUBLICISTA

Rodák z Brestovian študoval na Gymnáziu v Trnave, kde sa v polovici 40. rokov sformovala silná generačná skupina mladých literátov, ktorí neskôr významne ovplyvnili najmä modernú slovenskú poéziu i umelecký preklad {V. Mihálik, V. TurČány, M. Válek a ďalší). J. Nižnanský s viacerými z nich pokračoval v rokoch 1945-1950 v štúdiu slovenský jazyk a história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Počas štúdií publikoval svoje prvé literárne orientované práce, najmä v dvojtýždenníku Plameň, ktorý pre Študujúcu mládež vydával v rokoch 1943-1948 Spolok sv. Vojtecha v Trnave. V rokoch 1953-1968 bol pracovníkom Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry v Bratislave, 1968-1990 pracoval v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave. Venoval sa výskumu slovenských nárečí (slovná zásoba). Venoval sa aj prekladateľstvu a popri redaktorskej a editorskej práci aj svojim národopisným záujmom. Začal výskumom v rodnej obci. Publikoval práce o starom včelárení v Brestovanoch. V Slovenskom národopise mu vyšli štúdie Brestovanské žatvy a mlatby v minulosti (1958), Príprava a osev úhorového a poúhorového poľa v Brestovanoch (1960), Samostatné hospodárske staviská v dolnoblavskej oblasti (1962), Príspevky k chovu koni na juhozápadnom Slovensku (1966) a iné. V 9. ročníku Jazykovedných štúdii publikoval príspevok Vinohradnícka terminológia v západoslovenskej obci Brestovany. V rokoch 1969-1975 pripravil viaceré terminologické dotazníky - Vinohradníctvo, Včelárstvo, Ľudové jedlá. Kuchynský inventár, Nápoje a ich konzumovanie. Príprava jedál a ich konzumovanie. Komplexne dokázal zúročiť svoje znalosti ľudových reálií a všetky dovtedajšie poznatky zo svojich národopisne zameraných výskumov Brestovian i celého trnavského regiónu.




ARNOŠT DEÁK (13.01.1922, v BRESTOVANOCH) SPISOVATEĽ

Pochádza z rodiny živnostníka. Ľudovú školu navštevoval v Kráľovej pri Senci a v Slovenskej Ľupči. Maturoval na obchodnej akadémii v Bratislave (1943). Po nedokončených štúdiách Vysokej školy obchodnej v Bratislave (1944-47) bol úradníkom Robotníckej sociálnej poisťovne, od roku 1952 úradníkom v zdravotníctve, v rokoch 1962-1973 vedúcim odborným referentom Slovenskej plánovacej komisie a od roku 1973 podnikovým právnikom v Strojstave. V roku 1974 skončil doktorátom externé štúdium na právnickej fakulte v Bratislave. V rokoch druhej svetovej vojny sa zúčastnil odboja a SNP.
Prvé literárne pokusy z poézie, krátkej prózy a prekladov z nemčiny publikoval na začiatku 40. rokov v rôznych časopisoch (Nový svet. Slovenská pravda a. i.). V tom čase vydáva v edícii Moderné romány (pod menom Ernest Deák) nevydarený pokus o pôvodný western Koniec Kida Gardena (1941). S druhou knihou, románom pre staršiu mládež Úsvit prostred noci, sa prihlásil až v roku 1958. Zobrazil v ňom antifašistický boj mladých komunistov a ľavicovo orientovaných ľudí. V Širších súvislostiach odkrýval aj postoje a činy predstaviteľov rozličných vrstiev spoločnosti v rokoch vojny a krátko po nej. Osobitne presvedčivo - vychádzajúc z vlastných zážitkov - stvárnil zážitky ústrednej postavy románu, väzneného mladého komunistu Eža. Jeho ďalšia knižka pre deti Prázdniny Šoša Chvastoša (1965) je o chlapčenských prázdninových príhodách.




FRANTIŠEK HRUŠOVSKÝ (07.09.1903 v DOLNÝCH LOVCICIACH - 09.09.1956 v CLEVELANDE) HISTORIK A PUBLICISTA

Narodil sa síce v Lovčiciach, no jeho život je v jeho prvej fáze, kým po druhej svetovej vojne neemigroval, spojený najmä s Brestovanmi, v ktorých istý čas býval a obec mu prirástla k srdcu. V spomienkach sa k nim často vracal. Aj v americkom exile.
Jeho otec bol maloroľník a vychovával ho prísne katolícky. V Trnave navštevoval Cirkevné gymnázium (1925). Univerzitné štúdia absolvoval na pražskej Karlovej univerzite, Jagelovskej univerzite v Krakove a Univerzite Komenského v Bratislave. Ako 26-ročný sa v roku 1929 stal stredoškolským profesorom a vyučoval dejepis, zemepis, vlastivedu a latinčinu na Gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Od roku 1931 až do januára 1945 bol jeho riaditeľom.
V roku 1934 sa v Ružomberku oženil za asistencie a posvätenia Andrejom Hlinkom. V tom istom roku ho pápež Pius XI. vyznamenal rytierskym radom sv. Silvestra za zásluhy o rozvoj cirkevnej histórie.
Od roku 1935 začal postupne spracovávať prvú syntézu slovenských dejín.V roku 1938 vstúpil do politiky, stal sa slovenským poslancom. Bol predsedom a členom viacerých parlamentných výborov.
Medzi jeho najznámejšie diela patria Boleslav Chrabrý a Slovensko, Veľká Morava a Poľsko,Počiatky kresťanstva na Slovensku, Náčrt dejín Slovenska do roku 1918, Memorandum slovenského národa z roku 1861. Významné postavenie patrí jeho publikácii Slovensko v dejinách strednej Európy (1939). Najznámejším dielom však sú Slovenské dejiny (1939), ktorá vyšla v šiestich vydaniach a v roku 1942 aj v nemeckom preklade.
Dňa 9. februára 1945 ho vymenovali za riadneho univerzitného profesora slovenských dejín na Filozofickej fakulte UK.
V marci 1945 s početnou skupinou matičných pracovníkov emigroval do Bavorska. V roku 1946 po pobyte vo viacerých utečeneckých táboroch sa dostal do Ríma, kde mu umožnili vedecky pracovať vo vatikánskych archívoch a rímskych knižniciach. Výsledkom boli dve knihy Slovenskí vladári (1948) a Styky slovenských kniežat so Svätou stolicou (1947), ktorá vyšla aj v angličtine. V decembri 1947 emigroval do USA a usadil sa v Clevelande. Vydal tu populárno - vedeckú knihu This is Slovakia (1953) a rozsiahlu monografiu Slovenské rehole v Amerike (1955).
Predčasne a dodnes za nevyjasnených okolností zomrel 9. septembra 1956 za písacím stolom pri tvorbe syntézy „Zápas Slovákov o vlastnú štátnosť".




JÁN VOJTECH (04.07. 1913 v BRESTOVANOCH - 04.06.1958 v KRÁĽOVEJ PRI SENCI) KŇAZ

Narodil sa v Brestovanoch. Kňazský sľub zložil 5. februára 1937 v Bratislave. Pôsobil na farnostiach v Krakovanoch, Cíferi, Malých Levároch, Horných Zeleniciach a Kráľovej pri Senci, kde 4. júla 1958 zomrel. Pochovaný je vo svojej rodnej obci Brestovany. Okrem aktívnej kňazskej práci bol veľmi aktívnym organizátorom kultúrno - spoločenského života, najmä však hudobného. Ešte počas štúdií na teologickej fakulte viedol huslové kvinteto a vo svojich pôsobiskách, najmä v Krakovanoch a v Malých Levároch nacvičoval operety a podobne.




CECÍLIA KONDRCOVÁ (1912 v BRESTOVANOCH - 20.1.1985 v CROW POINT - USA) REHOĽNÁ SESTRA

Narodila sa v Brestovanoch ako štvrté dievča z jedenástich detí. Od roku 1928 bola členkou rehole najsvätejšieho Vykupiteľa. Ako sestra Makária pomáhala vtedajším režimom prenasledovaným kňazom a rehoľníkom. Pred uväznením dňa 10. januára 1952 tajne utiekla zo Slovenska za hranice do Rakúska, potom do Nemecka až sa natrvalo usadila v štáte Kalifornia v Oaklande. V roku 1957 bola o nej napísaná kniha Sestra Cecília. Jej príbeh bol aj sfilmovaný. Zomrela ako 73-ročná v sanatóriu Sv. Antona v Crow Pointe, Indiana.





JÁN ONDREIČKA (24. 03. 1919 BRESTOVANY - 15. 09. 2002 v BANSKEJ BYSTRICI) ŠPORTOVEC- PÄSTIAR

Narodil sa v Brestovanoch a už od mladosti športoval, venoval sa najmä pästiarstvu. Odchovanec RTJ a AC Jánošík Trnava. V predvojnových rokoch jeden z najlepších slovenských pästiarov. Počas Slovenského národného povstania pracoval v Považskej Bystrici v ilegálnej skupine L. Lečku. Prvých bojov sa zúčastnil s trnavskou posádkou. Vyše štyri desiatky rokov (43 rokov) bol pästiarskym rozhodcom. Nositeľ titulu Zaslúžilý rozhodca a ďalších česko-slovenských a sovietskych vyznamenaní, Nositeľ verejného uznania za Zásluhy o rozvoj česko-slovenskej telovýchovy.




MÁRIA PIKNOVÁ (03.08.1911-11.09.1997) ŽENA Z DOMÁCNOSTI

Narodila sa a celý život strávila vo svojej rodnej obci Brestovany. Upozornila na seba nielen ako dobrá gazdinka, ktorá vedela dopestovať dobrú zeleninu, s ktorou okrem Trnavy chodila predávať aj na bratislavské trhovisko. Nitriansky biskup - kardinál Ján Chryzostom Korec správcovi farnosti M. Červenému napísal: „ Poznal som ju od roku 1950, keď boli likvidované rehole. Navštívila nás v tom čase v Nitre, keď sme sa dostali do civilu, takmer bezradní. Priniesla nám pomoc. Celé desaťročia sa potom starala o mnohých kňazov a seminaristov. Venovala na to všetky svoje príjmy. Mňa navštevovala i po mojom návrate z väzenia, prichádzala do Petrtžalky a nikdy neprišla naprázdno. Viem, že pani Mária Piknová pritom tvrdo pracovala a výsledky svojej práce venovala na dobro cirkvci. Aj ona mohla mať svoje slabosti, ako každý z nás. Ale bola to žena verná, obetavá, húževnatá, plná viery a lásky k nám všetkým."




ĽUDMILA ZAMOYSKA (1829-1889) GRÓFKA, MAJITEĽKA KAŠTIEĽA, KLAVIRISTKA, SKLADATEĽKA

Čulý kultúrny život býval v prvej polovici minulého storočia v miestnom kaštieli. Šľachtické rodiny z okolia hrávali tam divadlá a usporadúvali koncerty. Medzi nimi vynikala najmä Ľudmila Zamoyska-Gizická (1829-1889), ktorá bola výbornou klaviristkou. Dostala sa do viedenských kultúrnych kruhov, dopĺňala si svoje hudobné vzdelanie, stávala sa styčným bodom medzi grófskymi rodinami na južnom Slovensku a Viedne. Napísala viac ako 2O skladieb, ktoré sa uvádzali vo Viedni a v šľachtických rezidenciách v okolí Trnavy. Po mnohých uznaniach vo viedenskej hudobnej spoločnosti sa vždy z Viedne vracia do rodných Brestovian a prináša si klavír na ktorom hrávala s Lisztom.
Kultúrnu súčasť panstva tvoril katolícky kostol Sv. J. Krstiteľa z roku 1778. Hudobno vzdelanej rodine musela zodpovedať aj úroveň hudby, preto tu občas pôsobilo niekoľko znamenitých organistov a uplatnenie organa v tomto kostole presahovalo rámec vtedajších zvyklostí. V parku kaštieľa je aj busta F. Chopina, ktorá má symbolizovať úctu rodiny k skladateľovi a ich zásluhy pri propagovaní poľskej kultúry.
Na jeseň v roku 1865 sa vydala za poľského grófa Michala Gizického. Jeho príchodom do brestovianskej rodiny posilňuje poľský kultúrny charakter tejto rezidencie.
Zomrela 15.9.1889 v Badene a je pochovaná v rodinnej hrobke na cintoríne v Malých Brestovanoch.




THDR. MARIÁN ČERVENÝ, PHD. (1955 v TOPOĽČANOCH) KŇAZ
Od roku 1988 až do júla 2003 bol správcom farnosti v Brestovanoch, spravoval aj farnosť v Horných Zeleniciach a Siladiciach. Predtým pôsobil ako kaplán v Piešťanoch, Bratislave a Zlatých Moravciach. V júli 2003 oslávil dvadsiate piate výročie svojej vysviacky. Jeho cirkevné, ale aj spoločenské aktivity presiahli rámec Brestovian, ba aj Slovenska. Jeho zásluhou sa stali miestom stretávania sa významných umelcov napríklad Petra Dvorského. Martina Babjaka, Ľubici Rybárskej, členov Radošinského naivného divadla Stanislava Štepku. Kataríny Koľníkovej a ďalších. Bol iniciátorom vzniku speváckeho Chrámového zboru J. Cikkera, Máriiných légií, Oratória sv. Damiana, Brestovanských hudobných slávností a pod. V súčasnosti pôsobí v Bratislave, kde sa okrem cirkevnej Činnosti venuje aj masmediálnej oblasti, predovšetkým týždenníku Katolícke noviny.




STANISLAV HRUŠOVSKÝ (18.07.1946 v BRESTOVANOCH) KŇAZ, ORGANIZÁTOR NÁBOŽENSKÉHO ŽIVOTA, REDAKTOR


Narodil sa a deťstvo prežil v Brestovanoch. Maturoval na Strednej priemyslenej škole strojníckej v Trnave. S vysokoškolskými Štúdiami začal v Prahe, čoskoro sa však vrátil na Slovensko - na Vysokú školu poľnohospodársku do Nitry, kde študoval štyri roky do roku 1970 na Mechanizačnej fakulte VŠP. Napriek výborným študujným výsledkom ho zo školy „vyhodili" pretože nemienil študovať v marxisticko-leninskom duchu. Nepomohli mu ani početné odvolania na rôzne inštitúcie. V roku 1972 sa však ocitol vo Švajčiarsku, kde nielen pracoval, ale aj veľa čítal, najmä náboženskú literatúru, čo ho priviedlo k myšlienke stať sa kňazom. Záverečnými skúškami v júni 1981 dokončil vo švajčiarskom Chure štúdium teológie. Na základe písomnej práce na i tému: „Očakávanie skorého príchodu Ježiša Krista a na základe synoptických evanjelií a my", mu Vysoká škola bohoslovecká v Chure udelila licentiát Magister teológie.Spolupracoval so Slovenskou katolíckou misiou v Zurichu. kde sa stal iniciátorom a spoluzakladateľom mládežníckeho časopisu Vlna M (Vlna mladosti).Vždy bol veľkým lokálpatriotom, miloval a miluje svoje rodisko - Slovensko a Brestovany. Kontakt s domovinou mu sprostredkúvali príbuzní, najmä zasielaním slovenských novín, Do rodných Brestovian sa vrátil až po dvadsiatich rokoch (1972). V súčasnosti pôsobí ako kňaz vo švajčiarskom biskupstve Chur. Podľa slov jeho brata Jozefa, ktorý žije v Breslovanoch, v lete 2006 Stanislav Hrušovský oslávi 25. výročie svojej kňazskej vysviacky. Pri tejto príležitosti chce uložiť pamätnú ďakovnú tabuľku pri LurdsKej jaskyni Panny Márie pri brestovianskom kostole s textom: Matke ďakujem - za dobrých rodičov, za vydarený útek v roku 1972 všetkým, ktorí mi pri ňom pomohli, najmä však bratovi Jozefovi, za kňazské povolanie 1981, za šťastlivý návrat 1982 a za vyplnený život. „Brat sa mi zdôveril," povedal nám Jozef Hrušovský," že v penzijnom veku napíše knihu spomienok o celom svojom živote, nielen na Slovensku, ale aj v cudzine."




JOZEF HRUŠOVSKÝ (28.07.1932 v HORNÝCH LOVČICIACH) KARIKATURISTA

Absolvent Baťovej školy práce v Baťovanoch - Partizánskom (1947-1951) a potom maturoval na Vyššej priemyslenej škole chemickej v Gottvaldove - Zlíne (1951 -1953). Pracovať začal vo VÚ syntetického kaučkuku v Gottvaldove a po návrate na Slovensko vo VÚ chemickej technológie v Bratislave, odkiaľ odišiel v roku 1992 do dôchodku. Bol prvoligovým hádzanárskym brankárom, najskôr Gottwaldova a potom Slovana Bratislava.V šesťdesiatych rokoch navštevoval v Ústrednej knižnici SAV svojho rodáka J. Pastierika, ktorý mu požičiaval odbornú literatúru z problematiky kreslenia a karikatúry, aby sa mohol vzdelávať v tejto problematike. V Bratislave sa postupne vypracoval na významného slovenského karikaturistu, najmä v športovej oblasti. Nielen v domácej a zahraničnej športovej tlači, ale aj rôznych časopisoch a knihách, neopakovateľne - verne s najcharakteristickejšími črtami osobností stvárnil popredných športovcov, ale aj významné osobnosti. Jeho vášňou je príroda, preto bolo priam predurčené, že sa už dlhé roky venuje poľovníctvu a svojho času bol v Brestovanoch aj dlhoročným predsedom poľovného združenia.




MICHAL LOŠONSKÝ (28.04.1925) REŽISÉR, NOVINÁR, PUBLICISTA

Narodil sa 28. apríla 1925 v Malých Brestovanoch, v rodine poštmajstra, ako deviate dieťa. Neskôr žili v Modre a Trnave. Keďže otec slúžil v rakúskej armáde, mali málo finančných prostriedkov. O rodinu sa obetavo starala matka.
Michal Lošonský študoval na Gymnáziu Jána Hollého v Trnave, kde sa formoval jeho pohľad na svet. Už ako Študent sa angažoval v Trnavskom divadle, čo mu zazlievali niektorí profesori biskupského gymnázia. Preto bol nútený zmeniť školu v Trnave, aj v Trenčíne bol umelecky činný. Založil stály divadelný ochotnícky krúžok Nová scéna, inscenoval pásmo poézie Od poroby k slobode, Stodolovu hru Kráľ Svätopluk a pripravoval Achardovu hru Život je krásny. Polícia však začala sledovať študentov, ktori sa vo voľbách 1946 angažovali za Demokratickú stranu a Šírili heslo: „Kresťanstvo je viac ako raj na zemi', Štátna bezpečnosť vyšetrovala aj Michala Lošonského.
V roku 1946 odišiel Michal Lošonský do Prahy Študovať réžiu na Akadémiu múzických umení a zároveň estetiku a dejiny umenia na Karlovu univerzitu. Spolu s inými Slovákmi tu oživoval pražskú ochotnícku scénu slovenskými hrami pod patronátom Živeny. V tradícii pražského spolku slovenských akademikov Detvan sa schádzali viacerí študenti v byte Lošonského a diskutovali o umení. V roku 1948 bol Michal Lošonský prinútený, ako aj mnoho ďalších študentov, prerušiť štúdium a po „víťaznom februári" nadviazal kontakty s kresťansky a demokraticky orientovaným hnutím.
V roku 1949 emigroval do zahraničia. V štúdiu pokračoval na univerzite v rakúskom Innsbrucku. Spolu s inými emigrantmi organizoval svojpomocnú službu pre obete stalinizmu a pomáhal dostať sa za hranice prenasledovaným ľuďom, najmä kňazom a členom roztrhnutých rodín. Nejaký čas spolupracoval s hnutím Biela légia a keď, začala vysielať rozhlasová stanica Slobodná Európa v Mníchove, zamestnal sa tam v roku 1953 ako režisér, neskôr ako redaktor mnohých rozhlasových seriálov, rozhlasových pásiem a zároveň píše verše, úvahy a fejtóny do exilových časopisov. Je tiež redaktorom pravidelných relácií Kompas, Slovenské fórum, Divadelné Čriepky a Slováci v zahraničí. Do zásuvky píše filmové scenáre a divadelné hry. Veršami, glosami, recenziami a esejami prispieva do rôznych slovenských časopisov doma i v zahraničí.
V roku 1990 odišiel zo Slobodnej Európy, ale každú nedeľu sa prihovára poslucháčom pod starým pseudonymom Michal Želiar na témy časové a nadčasové. S manželkou Vierkou, rodenou Suchou, majú tri deti: Michala, Juraja a Zuzanu. V súčasnosti žijú v Tirolsku, kde sa spoločne venujú svojim vnúčatám.